Najsladšia, najkrajšia, najúžasnejšia časť tejto práce je tkanie samotné a preto z nej obvykle vzniká aj najviac fotografií. Počas tkania sa stláčaním sekvencie pedálov a prehadzovaním člnku s odvíjajúcim sa útkom cez zdvihnuté nitky vzniká na osnove vzor, ktorý vašej šatke dá jej charakter. Vy, ktoré ste si šatku priali, v tej chvíli už netrpezlivo čakáte na fotografie a ja sa zase nesmierne teším, kedy ich uverejním. V tejto chvíli je totiž jasné, že už to bude len malá chvíľa, že väčšina práce je za nami a že už vám stačí iba čakať a túžiť.
Nitka útku putuje sem a tam, z jednej strany osnovy na druhú a zase naspäť. Z cievky sa odkrúca útková nitka a stav (krosná) vydávajú charakteristický zvuk. Podľa toho, aký máte stav, podľa toho býva aj ten zvuk úplne iný. Kým pri míňajúcich sa drevách a pri texsolvových nitenkách je to obvykle zvuk šúchavý, pri tých, čo majú veľké, veľanitelnicové stavy s kovovými nitenkami je to zvuk, akoby vám vždy padal obrovský zväzok kľúčov . Keď som začínala tkať, ani som si neuvedomovala, že stavy naozaj tieto svoje zvuky majú. Tak som si zamilovala tkanie od prvej chvíle, že som to vôbec nevnímala. S radosťou som využila lietajúci člnok a tkala som a tkala aj do druhej rána – veď to bolo také krásne! Iný názor mala suseda, ktorá sa neskôr prišla opýtať, čo to v byte prerábame a kedy to bude hotové
. Nuž som prešla na tkanie, kedy člnok putuje z ruky do ruky a stále sa posúva po dráhe, no už to nie je búchanie z jednej strany na druhú a dávam aj pozor, aby na stave bolo všetko dobre utiahnuté a na mieste, aby tam nič zbytočne nebúchalo
. Tak sa dá pracovať aj v paneláku, aj keď je už večer.
Mohlo by sa zdať, že táto časť nemá už žiadne úskalia a že je len oddychová. Na jednej strane áno, na druhej nie. Ja zapnem hudbu, vypnem problémy a aj celé okolie a tkám. Ale na to, čo sa deje predo mnou si musím samozrejme neustále dávať pozor. Táto časť práce je totiž presne tou, kedy si treba počítať kroky, kedy vzor na šatke niekedy vzniká stlačením pedálov 1-8 postupne a opäť sa opakuje, no inokedy je sekvencia aj 200 kroková a tak mi nad hlavou visí obvykle papier s celou sekvenciou. Je to tak aj preto, že niekedy proste zazvoní telefón, preruší ma dieťa, kuriér či poštárka a treba narýchlo odbehnúť. Označím si teda presne krok, pri ktorom som ostala a potom sa ľahko vrátim k správnemu kroku, aby som nepokazila vzor. Ak sa ale pomýlim (a stáva sa to aj najlepším tkáčom) a dokonca aj stroj elektrický môže spraviť chybu, obvykle sa musím potom vrátiť, vypáravať nitku, navíjať naspäť na cievku… niekedy je to len kúsok, ale keď je to povedzme 10 cm, tak je to už o dosť nepríjemnejšie. Taktiež v tejto časti práce vzniká sem/tam nejaká tá preskočená nitka a tkáč to ani nemusí zistiť. Vidíme totiž pri tkaní iba tú vrchnú časť tkaniny, spodnú budeme vidieť pekne až po dotkaní a zložení utkanej osnovy zo stavu. Pozor dávame pri tkaní aj trebárs na okraje (vždy ich každý tkáč chce čo najkrajšie, pretože ručne tkané šatky obvykle nemávajú zapošité dlhé strany na šatke.
Pre mňa osobne je táto časť takou psychohygienou. V tej chvíli na mňa žiadne problémy nemajú šancu prísť, len hudba a pravidelné stláčanie pedálov a prehadzovanie člnku. Rytmus, ktorý je príjemný a každý tkáč má opäť svoj vlastný.
Pri každom tkaní a každej osnove nastáva chvíľa, kedy sa dostaneme na jej koniec. Už niet kam ďalej ísť, ani možnosť osnovu ešte natiahnuť. Pohladím vždy utkanú tkaninu a odstrihnem nitky, ktorými je uchytená na drevo zadného valca. Cítim nostalgiu, šťastie, ale i smútok. Pre vás to bude znamenať: Vitaj! a ja viem, že mne už táto utkaná osnova pomaličky máva a hovorí: Zbohom…
(P.S. ešte neodchádzajte, ešte stále nekončíme… pokračovanie opäť zajtra, najneskôr ale v pondelok – nedeľu väčšinou venujem rodine)
